Jezuiti v Trnave

Spoločnosť Ježišova vstúpila po svojom vzniku roku 1540 do obrovského európskeho myšlienkoveho a sociálneho zmätku, do hádok a náboženskych vojen, čo poznačilo natrvalo jej dejiny. Urobila pokus uskutočnit' ideál ľudi ,,ukrižovaných svetu, ktorým svet je ukrižovaný" v službe ilbvi, ,,ktoremu všetko žije".

Na baze faktografie sa pokúsime komentovat' činnost' jezuitov v Trnave a odkryt' centrum tejto činnosnosti. Nie s tajnostkarskym upodozrievanim, známym a vrcholiacim v 18. storočí, ale s najvysším taktom i pokorou zároveň, čo je azda vždy povinnost'ou historika, približujúceho sa k objektu jeho výskumu.

Prítomnost' Spoločnosti Ježišovej v Trnave ma štyri obdobia: 1. roky 1561-1567; 2. 1615-1773; 1853-1950; 4. (1950) 1968 - dodnes.

obdobie: 1561-1567

V liste P. Le Jaya z Dillingenu roku 1545 zakladatel'ovi P. Ignácovi je správa o biskupovi uhorskej krajiny, ktorý prejavil záujem o text jeho kázne; bol ním diplomat a kráľovský kancelár Mikuláš Oláh, ostrihomský arcibiskup, sídliaci v Trnave, ktorý správne a dobre odhadol pravdepodobný nd budúcich rokov a jezuitov pokladal za najvhodnejších na výchovu diecézneho kňazstva. Myšlienka dozrievala. Roku 1554 zakladatel' rehole P. Ignác súhlasil v liste Mikulášovi Oláhovi so založením uhorského kolégia v Trnave (collegium hungaricum inchoari). Po mnohonasobnej vymene listov a osobných rokovaniach medzi arcibiskupom M. Oláhom, generálnym predstaveným lole P. J. Lamezom, nemeckým provinciálom P. P. Kaniziom a viedenskym rektorom P. J. de ttoriom došlo k založeniu až neskôr len pre zhoršenú vojensku situáciu. M. Oláh žiadal desat' učiteľov a profesorov teologie so znalosťou mad'arčiny, nemčiny a slovenčiny a na ich materiálne zabezpečenie plánoval venovat' výnos opátstva Krasnej nad Hornadom. Požiadavkou Spoločnosti bola vhodná budova, vlastný kostol a fundácia pre trinast' osôb. Trvalo znovu trochu dlhšie, kým sa veci vyjasnili a prví jezuiti, P. ThDr. Jan Seidel a Anton Ghuse prišli doTrnavy 23. apríla 1561. Hned' začali vyučovat' na mestskej škole a cisársky architekt Pietro Ferrabosco prestaval pre nich budovu  kolégia (na rohu ulice Jána Hollého a Mikuláša Schneidera Trnavského), ktorú pre jezuitov kúpil sám arcibiskup. Už vo svojom testamente (14. septembra 1562) venoval M. Oláh kolégiu   2 000 zlatých.

Jezuiti začínali činnost' v Trnave nezvyčajne: slávnostnou trojdňovou dišputou (pred Vianocami 1561) z humanitnych vied, filozofie a teologie   a program si dali vytlačit' vo Viedni. Roku 1562 vyučovali už v štyroch triedach. Škola mala vyše sto žiakov. Súčasne s jezuitskou školou pôsobila aj mestska škola. Od roku 1566 na navrh P. Lanoya mali zostat' nižšie triedy mestu, po-ika a retorika mali patriť: jezuitom. Až po Veľkej noci 1567 viedli jezuiti obidve školy. Jedenásti jezuiti tvorili osadenstvo trnavského kolégia: dvaja patri, dvaja magistri, pät' novicov školastikov dvaja bratia novici. Väčšina z nich nemala skončenú rehol'nu formáciu. Začali sa spory s kapitulou i trnavskym farárom Mikulášom Telegdym, či sa jezuitskí žiaci majú zúčastňovat' bohoslužieb v dóme. V lete 1562 vypukol v Trnave mor, jezuiti školu rozpustili a opatrovali chorych. Traja jezuiti v službe blížnym zomreli. Jezuitov vel'mi zaťažovala aj zemepánsko-sudcovská povinnost' na majetkoch v Krasnej, farárske povinnosti v Ružindole, kam na nedel'u chodieval jeden kňaz spovedat', krstit', sobášit', kázať;, slúžiť omšu. Ich hlavnou úlohou mala byt' škola, neskôr už päťtriedna.

Kolégium v Trnave štartovalo a pokračovalo s vonkajšími i vnutornými problémami. Jezuiti, ktori prišli do Trnavy, nerozumeli dobre prostrediu a povahám vedúcich osobnostl v meste. A len so znalosťou latinčiny tu nevystačili. O pastorácií okrem kázni by sa dalo ťažko hovorit'. Nepoznáme prípad, že by davali exercicie.

Dňa 3. apríla 1567 prichádza do Trnavy P. V. Maggio a mesto videl z diaľky ,,ako ohnive mo­re". Medzi 150 domami zhorelo aj ťažko začínajúce kolégium. O mesiac umrel rektor kolégia P. Peter Hernat, do ktoreho sa vkladali veľké nádeje. Preto provinciál navrhol ústrediu v Rime, aby sa kolégium v Trnave zrušilo, arcibiskup súhlasil  a súhlasil aj cisár. Budovu prevzal M. Telegdy, mestsky farár, polovicu zahrady zas seminár. Dňa 15. septembra 1567 sa rozisli členovia kolégia do iných domov Spoločnosti.

Títo prvi jezuiti v Trnave mali aj ľudsky rozmer. Neboli žiadnymi skutočnymi formatmi. Predstavení ich pozbierali zo všetkych kútov Európy a, úprimne povedané, nestačili situáciu v Trnave zvládnut'. Nestihli sa vlastne ani sformovat' do ignacovskej družiny. Úlohy presahovali ich možnosti. Materiálne starosti ich doslova vyčerpali. Ich údelom bolo zasiahnút' v Trnave do dejin výraznejšie, ale až neskôr.

2. obdobie: 1615-1773

Mapa Rakuskej provincie Spoločnosti Ježišovej z roku 1773 je v oblasti dnešného Slovenska do­slova posiata kolégiami, rezidenciami a misijnými domami. Trnava je medzi nimi hviezdou prve veľkosti. Ani jedna čast' habsburskej monarchie nebola taka prehustená  a jezuiti vedeli prečo.  Bola to nielen okupácia väščiny územia Uhorska Turkami, ale aj ekonomicky, politicky a kultúrny význam územia dnesneho Slovenska, na ktorom sa vlastne v tomto období odohrávali dejiny uhorského štatu. Na tomto územi pôsobili jezuiti aj v obdobi 1567-1615, a to v kláštore pod Znievom v Šali, v Košiciach, na Makovickom panstve, v Humennom a v Bratislave. Po Bočkajovom povstaní presadila protestantská šľachta na Bratislavskom sneme roku 1608 článok VúI. De patribu Jesuitis — ním sa znemožnoval ich návrat do Uhorska a vlastnicke pravo na nehnutel'nosti.

Arcibiskup F. Forgáč si pozval roku 1608 k sebe do Bratislavy niekoľkých jezuitov ako poradcov-kazatel'ov; medzi nimi vynikol P. Peter Pázmaň (narodený 1570), profesor filozofie a teologie, kazatel', polemik a spisovatel', ktorý sa providencialnym riadenim stal po smrti Forgáča  ostrihomským arcibiskupom. Na jeseň roku 1615 prevzal v Trnave P. M. Kaldy kl'úče od bývalého dominikánskeho kláštora, kde začínalo nové jezuitské kolégium. Pätnast' rokov pripravoval Pázmaň univerzitu; už roku 1619 daroval Trnave jeden dom pre knižnicu, d'alší pre internát chudobných a tretí pre šľachticky konvikt.

Dňa 12. mája 1635 kardinál P. Pázmaň vydal v Bratislave listinu o založení Trnavskéj univerzity, zatial' s fakultou filozofickou a teologickou s možnosťou rozšíriť ju o d'alšie fakulty, 23. juna 1635 ju akceptoval aj generálny predstavený rehole M. Vitelleschi a 18. septembra 1635 aj cisár Ferdinand. Dal jej všetky výsady, aké majú iné univerzity v zahraničí. Dňa 13. novembra 1635 Trnavskú univerzitu slávnostne otvorili za veľkej účasti ľudu, šľachty a kléru. Pázmaň odovzdal univerzitu jezuitom a prvým rektorom sa stal P. Juraj Dobronoki. Už na druhý deň sa začal semester prednáškou P. Martina Palkoviča, rodáka z Chtelnice, o podstate rozumovej filozofie. Dobudovaniu fakúlt venovali jezuiti prvoradu pozornost'. Roku 1667 sa príčinením arcibiskupa Juraja Selepčeniho sa otvorila na Trnavskéj univerzite aj právnicka fakulta a zasluhou dvora 14. decembra 1769 vznikla lekárska fakulta.

V  rokoch   1629-1636  stavali  Antonio Canevale a Pietro  Spazzo Unlverzitný kostol  v Trnave, ktorá patri k najkrajším ranobarokovým stavbám v Európe. Dňa 30. augusta 1637 vysvätili, prvú omšu tu služil ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši. Kardinál Pázmaň sa dokončenia nedožil.

Jezuiti vel'mi skoro a rychle pochopili význam tlače a mnoho energie venovali vybudovaniu univerzitnej tlačiarne. Postupne sa stávala najlepšie zariadenou tlačiarnou Uhorska. Kým ju nepresťahovali z Trnavy do Budína, vydala vyše pät'tisic titulov (latinsky, slovensky, madarsky, nemecký v d'alších jazykoch). Pre ňu pracovali vlastne papierne v kláštore pod Znievom a vo Svätom Michale v Liptove.

Univerzita mala bohatý archív, vlastnú knižnicu uloženú v štýlových barokovych skriniach (niektoré ochraňuje Spolok sväteho Vojtecha i Západoslovenské múzeum v Trnave), kabinety, zbierky, botanicku záhradu, astronomické observatórium, veľkú zahradu Stella pod južnými hradbami mesta s rekreačným zariadením, lekáreň, farmu a zotavovňu v Bielom Kostole.

To všetko bola len prepotrebná materiálna základňa, na ktorej jezuiti rozvinuli všestrannú činnost', predovšetkým vnútornú rehol'nú duchovnú aktivitu, určovanú pravidlami: od hodinoveho ranného rozjímania, svätej omše, čítania, spytovania svedomia, skutkov kajúcnosti. Z denníka prveho rektora Trnavskej univerzity sa dozvedáme hned' z prvých stránok o obnove rehol'nych sl'ubov komunity, o začiatku pôstnych pobožností , o rozdeľovaní breviarov novým subdiakonom, povoleni jednému magistrovi robit' si exercicie z nábožnosti. Vedecké formovanie budúcich kňazov bolo zdĺhavé, tvrdé, s premnohými skúškami, trojročné štúdium filozofie, jedno-trojročná pedagogická prax na gymnáziach, štvorročné štúdium teologie. veľké úlohy sa pri výstavbe budov, správe majetku, v tlačiarni zverovali rehol'nym bratom, ktorí odviedli kus anonymnej, ale prepotrebnej práce.

Aj v tejto súvislosti treba naplno a jasne povedat', že Trnavská univerzita mala nesmierny význam pre slovenský národný a kultúrny život, význam doteraz nedocenený, ktorý si skoro vyžiada obsiahlu monografiu od slovenskeho historika. Trnavskú univerzitu jezuiti nebudovali z tohto dôvodu, im išlo o duše, o Božiu vec. Kultúrny význam Trnavskéj univerzity vyplynul z toho úplne prirodzene. Často sa opakovala situácia, že pátri, ktorí venovali dlhé roky vedeckému výskumu a univerzitným katedrám, ked' ich predstavení poverovali kázňami, katechézami, spovedaním, misiami, správali sa ako vtáci, ktorým sa otvoria dvere klietky. Hodne času a síl jezuiti venovali pastoračnej praci vo väznici a xenodochiu (chudobinci) mesta Trnavy a pri infekčných chorobách opatrovaniu chorých. Trnavská univerzita mala aj veľkú, liekmi bohato dotovanú lekáreň, ktorá bezplatne slúžila mestu a okoliu. V trnavskom jezuitskom kolégiu sa postupne vytvaralo misijné centrum takmer pre celé uhorské územie, dokonca aj pre územie obsadené Turkami, a zahrňalo aj prácu medzi greckokatolíkmi, posudkovú pastoráciu v Komárne i Leopoldove. Aj niekolkí vyčerpaní zamorskí misionári dožívali svoj život v Trnave (P. Ladislav Oros, umrel 11. septembra 1773). Percentuálne najväčšiu čast' činnosti jezuiti venovali výchove — nielen vedeckej a rozumovej - a len vd'aka ich vychovnému systému, taktu a skúsenostiam dokazali udržat' disciplínu v tisícke študentov. Pri jednej vzbure študentov proti mestskému magistrátu a jeho policii (roku 1744), keď sa už tasili šable a nabíjali pištole, stačil príchod dvoch pátrov, aby sa situácia upokojila. V analogickych sporoch s mestom stali jezuiti vždy na strane svojich zverencov; pre ich odchylky mali vždy najväčšie pochopenie. Skladbu a činnost' študentskych organizácií na Trnavskej univerzite farbisto opísal bratislavský evanjelický farár a polyhistor Matej Bel • druhom zväzku svojich Notitia Hungariae novae. Divadelnú  a hudobnú činnost' jezuitov v Trnave hodnotili povolanejší (S. Weiss-Nagel, Jurovsky), pripomenieme len, že aj javiskovej technike venovali zvýšemú pozornost'.

Ked' ešte dodame, že jezuitske školstvo bolo bezplatne (pri stravnej jednotke roku 1990 len stravovanie komplexov Trnavskéj univerzity vyšlo na 50 000 Kčs denne), je pre nás skoro nepochopitel'né, ako stihli jezuiti ešte zabezpečovat' ostatnú pedagogicku, vedecku, stavebnu činnosť; Trnavskej univerzity. Aj tak obdivovanú činnost' a výkonnost' tlačiarne Trnavskéj univerzity vykonávalo dohromady pár ľudi, ktorých možno sčitat' na prstoch jednej ruky (rektor M. Sentivani vedel sám sádzat' a ilustrovat' knihy). Dnes sú na to potrebné stovky odbornych redaktorov vo vydavateľstvách. A nemožno ani povedat', že by knihy z trnavskej univerzitnej tlačiarne boli vzhl'adovo nepekné.

Mnoho bolestných výčitiek a nedorozumeni sa dostalo do vzt'ahov jezuitov a evanjelikov. Aj pri priznaní vlastných vín zo strany jezuitov môžeme úprimne povedat', že   stretnutia mali charakter dialogu, do polemiky sa dostali až po bratislavskom sneme a pri realizácii tézy ,,cui-us regio — eius religio" aj zo strany katolíckej šľachty. V zmyšľaní vtedajšej doby spása duší a ich záchrana pre večný život motivovala činnost' jezuitov primárne, čím nechceme povedat', že dnes nie. Ale nakoniec prevažili normálne, dobré ľudské vzt'ahy: Cantus catholici a Citara sanctorum majú spoločný   zaklad, pri morových epidémiach slúžili jezuiti ako ošetrovatelia všetkým, takisto aj ich slávne lekárne. Jezuiti objednávali palené tehly na stavbu univerzitnej baziliky u anabaptistov v Dechticiach, v univerzitnej tlačiarni ako technici pracovali aj protestanti. P. Jan Lingoj vymohol zo zajatia od tureckeho velitel'a evanjelickeho kázateľa Jána Pilárika, manželka evanjelického kazateľa Krmana zachránila P. Františka Nedeckeho roku 1672 pred rozzúreným davom v Turej Luke. tlačiareň Trnavskej univerzity vydala roku 1765 dielo J. G. Schwandtnera Scriptores rerum Hungaricarum so štyridsat'stránkovým úvodom Mateja Bela, evanjelického farára v Bratislave. Košickí jezuiti tlačili v niekoľkých vydaniach Janua linguarum od J. A. Komenského. Nakoniec predsa len pôsobila Kristova prosba: „... aby všetci jedno boli" a prikaz nedolomiť nalomenú trstinu. V tejto oblasti sa vytváralo primnoho vyčitiek umele, zámerne a bez poznania reality.

Do tejto všestranne rozvinutej činnosti v službe Krista kral'a, v ktorej bolo najväčšou túžbou každého jezuitu vyznačiť sa (excellere) a urobit' viac (magis), ako sa bežne žiadalo, vstúpili 11. októbra 1773 traja kráľovski komisári a prečítali zhromaždenej nechápajúcej komunite breve pápeža Klementa XIV. Dominus ac Redemtor, rusiace Spoločnosť Ježišovu na celom svete. Historici vyčísľujú podiel tlaku portugalského, španielskeho a francúzskeho dvora na pápeža, podiel diplomatickych intríg a nenávisti k cirkvi, priamo zameranej proti jezuitom, ale nikdy nebudú moct' vystihnút' mieru bolesti a zároveň poslušnosti ku Kristovmu námestníkovi a to, čo sa vtedy dialo v duši každého jezuitu.

Trnavské akademické kolégium sa rozišlo, aby jednotlivi členovia dožívali svoju tragédiu osamelí. Univerzita ešte štyri roky v Trnave živorila, až ju na jeseň roku 1777 prest'ahovali do Budina. Prázdne budovy v Trnave dostala po čase armáda.

3. obdobie: 1853-1950

Pruský kráľ Fridrich II. a ruská cárovna Katarína II. nesúhlasili s promulgaciou pápežského bre­ve a v ich krajinach pokračovala Spoločnosť Ježišova predovšetkým vo vyučovaní na školách. pápež Pius VII. po návrate z napoleonskeho zajatia do Ríma obnovil 7. augusta 1814 bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum Spoločnosť Ježišovu na celom svete.

Na rakúske územie, do Haliče, prišli prví jezuiti z Ruska už roku 1820 a roku 1823 vznikla samostatná Haličská provincia s domami v Tarnopole, Starej Wsi, Nowom Saczu, Lvove. Do noviciatu tejto provincie poslal 7. októbra 1823 kardinal Alexander Rudnay šest' chlapcov, aby mohol uviesť jezuitov do Uhorska.

Na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave už v školskom roku 1852/1853 vyučovali ako profesori traja jezuitskí pátri z Haličskej provincie. Dňa 22. maja 1853 (nedel'a Najsvätejšej Trojice) odovzdal ostrihomský arcibiskup Jan Scitovský, Slovak, jezuitom kostol Najsvätejšej Trojice aj s kláštorom.  Hlavnú činnost' jezuiti zamerali na pastoraciu: kázne, spovedanie, misie.  V Trnave bolo už len gymnázium .

Roku 1898 prevzali jezuiti od Adolfa M. Melíseka, farára vo Veľkých Levároch, vydavanie časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. Mesačník vydávali potom v Trnave až do roku 1948 a okolo neho sa začali budovať základy budúceho vydavatel'stva časopisov a kníh. Už roku 1924 začali vydavaf casopis Marianska kongregácia a roku 1928 Katolícke misie. Mnoho pozornosti jezuiti venovali bratstvám, kongregáciam i náboženským divadelným predstaveniam (P. Andrej Cambal pašiovym hrám od roku 1913).

Dôležitým zásahom do organizácie jezuitov bol rozpad Rakusko-Uhorska. Do novovzniknutej Cesko-slovenskej provincie (utvorila sa 8. decembra 1919) sa prihlásilo optovaním 38 členov; od roku 1931 vznikla Slovenska viceprovincia. Starý názov Tovarišstvo Ježišovo si ponechali českí je­zuiti, na Slovensku sa presadil ako uradný názov Spoločnosf Ježišova.

Noviciát preložili roku 1930 do Ružomberka, v Trnave otvorili roku 1932 malý seminár Stanislavov s najvyšším počtom 40 gymnázistov. V rokoch 1942-1945 tu bol Filozofický inštitút a od roku 1949 Teologicky inštitút.

V noci z 13. na 14. aprila 1950 obsadila bezpečnost' a ľudove milicie aj dom jezuitov v Trnave, ako všetky mužske kláštory v Cesko - Slovensku tej noci. Po zbalení najnutnejších osobných vecí previezli trnavských jezuitov — boli medzi nimi aj poslucháči teologie z Čiech — autobusy do Jasova, neskôr do Podolinca. Nasledovali známe peripetie: internovanie, vojenska služba v pracovných technických praporoch, pracovné nasadenie, sudy, väzenie, ale predovšetkým pokorné poznanie, že Boh nepotrebuje nikoho pre realizaciu svojích plánov.

Ani po násilnej likvidácii kláštora nemožno hovoriť o úplnom odchode jezuitov z Trnavy. Začali sa tu objavovat' už koncom roka 1950 v civilných zamestnaniach a ich rady rástli. V polovici päťdesiatych rokov urobil hodne organizačnej práce P. Ludovit Buček svojou nenápadnost'ou a odvahou. Dňa 1. januára 1969 prevzali jezuiti správu kostola Najsvätejšej Trojice (P. František Bednár a P. Emil Krapka do aprila 1974). Oficiálne a slávnostne znova 1. januára 1990. Od sedemdesiatych rokov fungoval v Trnave Teologicky institut s prednáškami, dizertaciami, skúškami.

Začiatkom roka 1990 požiadali o vratenie budovy konfiškovanej roku 1950. Rada Okresného národneho výboru v Trnave súhlasila s postupným uvol'nením budovy a uzniesla sa postavit' pre Štatny okresný archív v Trnave novú učelovú budovu, aké už majú viaceré archivy v iných slovenských okresoch. Prípravne práce sa urýchlene rozbehli.

Slovenska provincia Spoločnosti Ježišovej otvorila v Trnave v júli 1990 svoj noviciát, pripravuje sa urýchlena uprava priestorov v uvol'nenej časti budovy, kde by mohli najst' strechu nad hlavou roztratení členovia rehole, ale predovšetkým pripravované vydavatel'stvo náboženskej literatúry Dobrá kniha (časopis Posol, Viera a život). tlačiarenska technika prichádza od slovenských jezui­tov v Kanade.

Zaverom treba odpovedať na otázku, čo jezuiti urobili pre Trnavu, čo pre Trnavu znamenali. Kedze ich činnost' bola mnohovrstvová, možno ju v takomto zjednodušenom príspevku aspoň sumarizovat':

1.       vybudovali univerzitny areál s bazilikou, kolégia a semináre na vychodnej strane Hollého a Halenárskej ulice; najvyššie orgány Slovenskej republiky vyhlásili tieto objekty za narodnu kulrurnu pamiatku;

2.   vybudovali Trnavskú univerzitu vnútorne s archivom, knižnicou, zbierkami, tlačiarnou, observatoriom, botanickou záhradou, lekárňou, farmou a vilou v Bielom Kostole;

3. velkoryso a moderne spravovali zverené dominia v kláštore pod Znievom, v Šali, v Krasnej nad Hornadom ako materiálnu zakladňu pre objekty a ich činnost' v Trnave;

4.  pedagogickým a tlačovým pôsobením Trnavskej univerzity znamenali nevyčíslitel'ný prinos do kultúry mesta, celého národa a štatu;

5.  vydavanim Posla v rokoch 1898-1948 udržiavali vieru a reč v slovenskom národe v dobách najt'ažšich;

6.  kázňami, katechézami, spovedaním, charitativnou činnost'ou pomáhali Trnave v morálnej obrode;

7.  duchovná a intelektuálna formácia mnohých jezuitov v 17.- 20. storočí sa diala v Trnave, a to
nepostihnutel'ne, čo sa vytvára medzi človekom a Bohom prevažne na kl'akadlach v celách, kaplnkách a kostoloch, potrebuje tiez milieu - a tým bola Trnava; transcendentálna radiacia ju zásahovala spätne.

Jezuiti si aj sami boli tak trochu vedomí, že pre Trnavu niečo urobili. Pri jednom veľkom spore s mestom na prelome 17. a 18. storočía pre výčiny študentov naznačil rektor Trnavskej univerzity, že ,,nebyt' v Trnave univerzity, nik v Európe by o tom meste nepočul".

Nechajme vysloviť najvnútornejšie tajomstvo rehole jej dobrému znalcovi P. Petrovi Lippertovi, SJ, poslednými vetami jeho knihy K psychologii jezuitskej rehole (1912) takto: ,,V duši každého jedného jezuitu žije jediné želanie, ktoré ako zápalná obeta každé ráno a každý večer stúpa k nebu, aby on sám a jeho rehol'a nestali sa nikdy nehodnými slúžiť božskemu majestátu, dokedy sa to bude jemu páčit'."

Ak sa raz bude znova uvazovat' o vydani Dejín Trnavy, bude treba do nich zaradit' kapitolu Jezuiti v Trnave a povedat' naplno to, čo sa doteraz zahal'ovalo a zahmlievalo.

LITERATURA                                                                                                        

LUKACS, L.: Monumenta antiqwe Hungariae. I.-úI. cv., Romae 1969,1976,1981.

KRAPKA, E. - M1KVLA, V.: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Trnava 1988, strojopis, 1014 s.

(Napísané pre zborník venovaný prof. Dr. Jozefovi Novákovi, DrSc.)

(Viera a život, 1,1991, 2, s. 92-99.)